Vážený pán riaditeľ, milý profesorský zbor, úžasní študenti gymnázia. Nechcela som, aby bol tento príhovor dlhý, ani aby bol príliš dojímavý a všetkých rozplakal. Rozhodla som sa preto, že vám poviem zopár úprimných viet, z ktorých si každý zoberie to, čo uzná za vhodné. Väčšina maturantov strávila na tejto škole 4 roky. No nájdu sa aj takí odvážlivci, ktorú tu študovali 8 rokov! Či už 4 alebo 8, prežili sme tu mnoho krásnych chvíľ. Samozrejme, našli sa aj okamihy, ktoré až také pekné neboli. Ale aj to patrí k životu. Vám, profesorom, by sa preto chcela v mene všetkých maturantov úprimne poďakovať za to, že ste s nami mali strpenie vo všetkých chvíľach a že ste sa nám snažili pomáhať, aj napriek tomu, že niekedy vám bol jedinou odmenou doslova iba dobrý pocit na duši. Keď sme boli mladší, poniektorí naozaj maličkí, obdivovali sme dospelých maturantov v oblekoch a šatách, so zelenými stužkami na hrudi. A teraz sme to my – najstarší a vraj najinteligentnejší študenti na tejto škole! No toto prvenstvo nám bude patriť už iba niekoľko dní. Blíži sa k nám maturita. Čoraz častejšie sa stretávame s mottom: „Ako znie tá správna veta? Zmaturujem koncom leta!“ Napriek tomu verím a prajem všetkým maturantom, aby už o dva týždne mohli s flegmatickým úsmevom na tvári hovoriť: „Maturita? Formalita!“