Vážení prítomní, úvodom by som sa vám chcela poďakovať, že ste si dokázali nájsť čas na literatúru aj v dnešnej uponáhľanej dobe. Literatúra vždy bola, je a dovolím si tvrdiť, že aj bude matkou umenia. Aj napriek tomu, že boli obdobia, keď ňou ľudia pohŕdali alebo ju dokonca zakazovali, rozvíjala sa naďalej. Inak tomu nebolo ani v období prvej svetovej vojny.

                Dnešná beseda je zameraná na typológiu postáv, ktoré formovala prvá svetová vojna. Azda najvýznamnejším dielom tohto obdobia je román Erich Maria Remarqua – Na západe nič nového. Kniha sa začína mottom: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“  Týmto autor vysvetľuje, že nechce rozoberať politické príčiny a ciele vojny, ale opisuje ľudí, ktorí museli bojovať i keď vlastne ani nevedeli prečo.

                Hrdinami tohto románu sú siedmi študenti, ktorí odchádzajú na vojnu priamo zo školy. Prvé stretnutie s frontom je v knihe opísané slovami „Prvý granát, ktorý vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku, v to už neveríme, veríme vo vojnu.“ Študenti sú prostredím nútení dospieť a učia sa odolávať nástrahám vojny – pohľadom na mŕtve telá protivníkov, ale aj kamarátov.  Neučia sa fyzikálne zákony a chemické vzorce, ale ovládajú zaobchádzanie so zbraňou. No smrť sa nevyhne ani im.

                Celé dielo nám rozpráva hlavný hrdina Paul Bäumer. Paul pochádza z chudobnejších pomerov a je to citlivý dvadsaťročný chlapec, ktorý sa spolu so spolužiakmi dobrovoľne prihlásil na front. Napriek tomu, že dva roky vidí umierať ľudí, iba raz zažije situáciu, keď zistil, koho zabil. Kým ešte vojak žil, snažil sa mu pomôcť. Smrť francúzskeho typografa, Gerarda Duvala, ktorú zapríčinil, nesie veľmi ťažko. V závere diela Paul, ako posledný zo siedmich spolužiakov, zomiera. Úlohu rozprávača preberá autor: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“ Jeho smrť autor opisuje slovami: „Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“

                Najsilnejším citom, ktorí chlapci pociťujú je kamarátstvo. Práve s ním je spojená ďalšia dominantná postava - Katzinsky, Paulov kamarát. Bol to štyridsiatnik, ktorý sa k mladým študentom správal otcovsky – chránil ich, kŕmil dobrotami a učil si dávať na seba pozor počas boja. Katzinsky zomiera aj napriek Paulovej snahe zachrániť ho.

                Vážení prítomní, v závere mi dovoľte zhrnúť cenu autora v dobe 21. storočia. Aj keď táto kniha bola písaná v období prvej svetovej vojny, mohli ste si všimnúť, že nám má čo povedať. Autor v nej takmer dokonale opisuje medziľudské vzťahy a na prvé miesto kladie priateľstvo, z čoho by sme si mali brať ponaučenie. Mňa osobne táto kniha zaujala a dovolím si všetkým tu prítomným odporučiť, aby si v dnešnej pretechnizovanej dobe našli aspoň chvíľku času a siahli práve po tejto knihe.