Jeden sen na záver
Som obyčajné nezvyčajné dievča. Mám 15, som druháčka na strednej škole a v kronike svojich úspechov mám už niekoľko kapitol rôznych olympiád a súťaží. Väčšina ľudí, ktorí ma poznajú, to už v poslednej dobe považujú za samozrejmosť, no pamätám si časy, kedy sa na mojich rodičov zo všetkých strán valili pochvaly za moju výchovu, ale taktiež otázky typu: „Ako je možné, že tak skoro dospela? Veď psychicky je na úrovni o 5 rokov starších ľudí!“ Je dosť problematické zaoberať sa otázkou, či som mala normálne detstvo. Niektorí 15-roční prežívajú detstvo doteraz – vedia si vyplakať, to čo chcú alebo sa zaťať a ostatní im skôr, či neskôr vyhovejú. Ja som však vyrástla na úplne iných pevných základoch. Bola som nižšia ako pult v obchode, ale vedela som, že veci plačom nevyriešim. Postupne mi ľudia zničili všetky moje vysnívané ciele a mne ostala iba prítomnosť. Vedela som však, že môžem plakať ako dlho chcem a nepomôže mi to. Pre 9-ročné dievča to bolo kruté, ale bolo to tak. Postupom času som sa naučila brať to ako neoddeliteľnú súčasť života. Či je to vhodné zmýšľanie pre 12-ročné dievča, to teda netuším. Viem však, že teraz mám 15 a bojím sa mať vlastný sen, aby mi ho ľudia nezničili!
Komentáře
Přehled komentářů
hustá baba. aj ja som bola taka ako ty... kym sa veci nezmenili... ale snad mam este moznost pokracovat v tom. je to zvlastne, velmi... takyto druh vyvinutosti...... jemnosti, citlivosti, schopnosti mat cit pre veci, cit pre vhodnost-pre spravnost... :-)
zivot sa s nami niekedy nehra... a mozno som teraz len prilis sentimentalna.... maj sa krasne a nech sa ti dari, si sikulka :-)
si...
(Kari, 7. 1. 2009 23:35)