Bola mladá. Ľudia si mysleli, že až priveľmi mladá na to, aby chápala, aké následky bude mať to, čo sa rozhodla urobiť. No ona sa nesnažila pochopiť následky, ani nad nimi nerozmýšľala. Vedela iba to, ako sa doposiaľ snažila a jej snaha žiadne následky nemala.

Už viackrát rozmýšľala nad tým, že to nemá zmysel. No nad vodou pri živote, ju držalo iba to, že bola levík. Vždy si namýšľala, že keď sa viac posnaží... keď sa pošťastí... keď... No teraz vedela, že žiadne ďalšie „keď“ už neznesie. Skutočných priateľov nemala. Našli sa ľudia, ktorí ju vypočuli, ktorí jej poradili, no nikdy s ňou dlho nevydržali. Bola to aj jej chyba a ona to vedela. Vedela, že sa nedokáže do očí pozerať ľuďom, na ktorých videla, že to čo rozprávajú, nemyslia vážne. A možno práve preto nemala priateľov.

Nebola to žiadna utiahnutá sivá myška ako by si väčšina ľudí myslela. Bolo to úspešné mladé dievča, navonok milé s večným nekonečným úsmevom na tvári. No nikto nikdy nepochopil, čo ju trápi. Možno preto, že sa o to nikto nesnažil a možno preto, že verila, že to, čo ju trápi raz zverí najlepšiemu priateľovi. No nedočkala sa ho...

A teraz sedela na autobusovej zastávke, v ušiach jej hrala hudba a ona rozmýšľala. Nedokázala prestať. Stále a znova tie isté myšlienky, no nedokázala ich zastaviť. V ruke držala tabletky a hľadela na nich. Už vedela, že je rozhodnutá. Zodvihla hlavu, obzrela si prázdnu ulicu. Bolo ticho. Hrobové ticho pred búrkou. Ale ona vedela, že tá búrka nepríde. Prehltla. S úsmevom na tvári konečne pokojne zaspala.