Srdce prebodol mu strach.

Úzkosť, smútok na perách,

bezvládne telo v kaluži krvi,

neznámo jeho dušu drví.

Odchádza pre vlastnú pýchu –

priateľ zabodol doň dýku.

Priateľ? Kedysi .

A teraz vďaka nemu leží neistý...

Stratil všetkých a všetko,

keď sa sám obkolesil zlatou klietkou

Pohol rukou, zahmlil sa mu svet

-  spomenul si : potom  ako ... a možno pred

tým ako stratil rodičov zavrhol svojho anjela.

Stratená

nemá

sirota bez mena.

Jediný kto ho počúval aj bez slov

bol jeho anjel , ktorého zavrhol.

Aj napriek tomu ho strážil sedem dní v týždni,

no myšlienky „vďaky“ , ktoré cítil anjel v srdci boli: Zmizni!

A teraz o odpustenie nemý chlapec prosí,

zatracuje nenávisť, čo v sebe dlhé roky nosil.

Hľadá tú najkrajšiu hviezdu na nebi,

v ktorej určite spí jeho anjel – v srdci ranený.